Dieťa v medzinárodných zmluvách

Rada Európy vznikla po druhej svetovej vojne a spojila európske štáty s cieľom presadzovať ľudské práva, demokraciu a právny štát v Európe. Rada Európy dnes pozostáva zo 47 členských štátov vrátane všetkých členských štátov EÚ. V roku 1950 Rada Európy prijala EDĽP. EDĽP bol prvým nástrojom, ktorý vykryštalizoval a dal záväzný účinok právam stanoveným vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. EDĽP sa vzťahuje rovnako na dospelých aj deti. Ustanovuje absolútne práva, ktoré štáty nikdy nemôžu porušiť, ako je právo na život alebo zákaz mučenia, a chráni niektoré práva a slobody, ktoré možno zákonom obmedziť len vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, napr. na slobodu a bezpečnosť alebo právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života – čl. 8. Využívaním výkladových prístupov, ktoré sú zamerané na pozitívne záväzky obsiahnuté v ustanoveniach EDĽP, vyvinul ESĽP veľký súbor judikatúry zaoberajúcej sa právami detí vrátane častých odkazov na CRC.

Európska sociálna charta (revidovaná v roku 1963) je ďalšou významnou zmluvou Rady Európy o ľudských právach na ochranu sociálnych práv so špecifickými ustanoveniami o právach detí. Dodržiavanie záväzkov vyplývajúcich z charty štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami charty, podlieha dohľadu Európskeho výboru pre sociálne práva (ECSR), zvoleného Výborom ministrov Rady Európy na monitorovanie dodržiavania charty prostredníctvom dvoch doplnkových mechanizmov: kolektívne sťažnosti podané sociálnymi partnermi. partnermi a mimovládnymi organizáciami a národné správy vypracované zmluvnými štátmi.

Systém ochrany ľudských práv EÚ sa vyvinul od judikatúry Súdneho dvora EÚ až po zmeny a doplnenia zmlúv s cieľom potvrdiť ochranu základných práv v EÚ. Maastrichtská zmluva obsahovala odkaz na EDĽP a spoločné ústavné tradície členských štátov ako všeobecné zásady práva EÚ, zatiaľ čo Amsterdamská zmluva potvrdila, že EÚ je založená na týchto zásadách (Lisabonská zmluva ich uvádza ako „hodnoty“ v článok 2 Zmluvy o EÚ).

Charta základných práv Európskej únie prijatá v roku 2000 zakotvuje celý rad občianskych, politických, ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv. Po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009 charta má rovnaké právne postavenie ako zmluvy EÚ (článok 6 ods ZEÚ). Zaväzuje inštitúcie EÚ vo všetkých ich činnostiach a členské štáty, keď implementáciu práva EÚ na ochranu práv v ňom zakotvených. Charta obsahuje prvé podrobné odkazy na práva detí na ústavnej úrovni EÚ vrátane prostredníctvom uznania práva detí na bezplatný povinný príjem vzdelanie (článok 14 ods. 2), zákaz diskriminácie na základe vek (článok 21) a zákaz akejkoľvek detskej práce a vykorisťujúcej práce mladých ľudí (článok 32). Je príznačné, že charta obsahuje osobitné ustanovenie o právach dieťaťa (článok 24), ktorý vymedzuje kľúčové deti práva princípy: právo na takú ochranu a starostlivosť, aká je potrebná pre ich blahobyt (článok 24 ods. 1); právo slobodne vyjadrovať svoje názory a mať ich názory sa berú do úvahy v súlade s ich vekom a vyspelosťou (článok 24 ods. 1); právo na to, aby sa ich najlepší záujem bral v prvom rade do úvahy pri všetkých úkonoch, ktoré sa ich týkajú (článok 24 ods. 2); právo na zachovanie pravidelný osobný vzťah a priamy kontakt s oboma rodičmi, pokiaľ to nie je v rozpore s ich záujmami (článok 24 ods. 3); a právo na súkromný a rodinný život (článok 7). Porovnanie týchto odkazov so znením príslušných ustanovení v národných ústavách, charta vzniká ako ponúkajúci pozoruhodne podrobný súbor práv detí.

Lisabonská zmluva posilnila potenciál EÚ presadzovať práva detí, v neposlednom rade identifikáciou „ochrany práv dieťaťa“ ako všeobecného stanoveného cieľa EÚ (článok 3 ods. 3 Zmluvy o EÚ) a dôležitý aspekt politiky vonkajších vzťahov EÚ (článok 3 ods. 5 Zmluvy). Všetky členské štáty EÚ a členské štáty Rady Európy sú zmluvnými stranami OSN Dohovor o právach dieťaťa. Hlavné zásady, ako je zásada najlepšieho záujmu dieťaťa, zákaz diskriminácie, právo na prežitie, život a rozvoj a právo dieťaťa byť vypočuté, boli začlenené do EÚ a Rady Európy. právne nástroje.

EU stratégia práv dieťaťa - európske právo týkajúce sa práv detí, ťažiskom sú najmä primárne zdroje práva (zmluvy, dohovory, sekundárne právne predpisy a judikatúra) zavedené Radou Európy a Európskou úniou (EÚ). Bude sa používať aj politických dokumentov, usmernení alebo iných nezáväzných nástrojov/nástrojov tzv. soft-law.

6 oblastí: Participácia na politickom a demokratickom živote: EÚ, ktorá posilňuje postavenie detí, aby sa stali aktívnymi občanmi a členmi demokratických spoločností

Sociálno-ekonomická inklúzia, zdravie a vzdelávanie: EÚ, ktorá bojuje proti chudobe detí a presadzuje inkluzívne spoločnosti a systémy zdravotnej starostlivosti a vzdelávania zohľadňujúce potreby detí.

Boj proti násiliu páchanému na deťoch a zabezpečenie ochrany detí: EÚ, ktorá pomáhať deťom vyrastať bez násilia

Súdnictvo zohľadňujúce potreby detí: EÚ, v ktorej justičný systém rešpektuje práva a potreby detí

Digitálna a informačná spoločnosť: EÚ, v ktorej sa deti môžu bezpečne pohybovať v digitálnom prostredí a využívať jeho príležitosti

Globálny rozmer: EÚ, ktorá podporuje a chráni deti na celom svete a posilňuje ich postavenie, a to aj počas kríz a konfliktov

OSN Dohovor o právach dieťaťa - skutočnosť, že všetky členské štáty EÚ a Rady Európy sú zároveň zmluvnými stranami CRC, znamená, že CRC má dôležité postavenie na európskej úrovni. EÚ nie je a nemôže byť stranou CRC, pretože v CRC neexistuje právny mechanizmus, ktorý by umožnil iným subjektom, než sú štáty, pristúpiť k nemu. EÚ sa však opiera o „všeobecné zásady práva EÚ“ (písané a nepísané zásady odvodené zo spoločných, ústavných tradícií členských štátov) na účel doplnenia a usmernenia výkladov zmlúv EÚ (článok 6 ods. 3 ZEÚ). Rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie (SDEÚ) sa potvrdilo, že žiadny záväzok vyplývajúci z členstva v EÚ by nemal byť v rozpore so záväzkami členských štátov odvodených z ich národných ústav a medzinárodných záväzkov týkajúcich sa ľudských práv.39 Keďže CRC ratifikovali všetky členské štáty EÚ, EÚ je viazaná dodržiavať zásady a ustanovenia, ktoré sú v ňom zakotvené, minimálne v súvislosti s vecami, ktoré patria do rozsahu právomoci EÚ (ktorá je vymedzená zmluvami EÚ). Podľa Dohovoru (OSN) o právach dieťaťa  sa všeobecne uplatňuje princíp, že rodičovské práva a povinnosti je potrebné vykonávať v prvom rade v najlepšom záujme dieťaťa a spôsobom v súlade s vyvíjajúcimi sa schopnosťami dieťaťa.

Popri OSN prijali aj iné medzinárodné inštitúcie, ako je Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného, dôležité nástroje, ktoré naďalej prispievajú k rozvoju európskeho práva.